bl. Metod Dominik Trčka |
|
Manželia Tomáš a Františka Trčkovci boli katolíkmi rímskeho obradu.
Viere v Boha a láske ku sv. Cirkvi ich naučili ich rodičia, a to isté
aj oni vštepovali svojim siedmym deťom už od malička. Snažili sa
vychovávať ich ako najlepšie vedeli, obetujúc im všetko čo mohli,
predovšetkým voľný čas. Dňa 6. júla 1886 sa narodil ako šiesty v poradí
syn Dominik. Rodičia vtedy ešte ani netušili, že z neho vyrastie
významná osobnosť gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Ešte ako
seminarista v Obořišti spomína na chvíle detstva v liste svojmu otcovi
pri príležitosti jeho 70. narodenín. Medzi iným píše toto: "Dobře si
ještě asi pamatujete, jak jsme pohromadě sedávali, když jste přišli z
práce, večer venku na lávce za krásného letního večera, kdy umlkl hluk
dne, slunko zapadlo za Ondřejík a pod lípkami rozhošťoval se posvátný
mír. To byly slastné chvílky, tehda jsme se všichni cítili tak
blízkými, blaženými a zvláště já, když jsem se krčil mezi tatínkem a
maminkou, kdy mi hlava spočinula na rameně maminčiném a já jsem blaženě
usínal...". Tieto slová sú jasným svedectvom o tom, že manželia
Trčkovci mohli by slúžiť ako príklad vo výchove detí aj pre dnešné
rodiny.
V čase keď navštevoval tretiu triedu nižšieho gymnázia, postihla celú
rodinu tragédia - náhla smrť matky. Zomrela na Bielu Sobotu v 1899
roku, vo veku 53 rokov. Príčinou smrti bola rakovina.
V 1900 roku Dominik vstúpil do juvenátu redemptoristrov a po jeho
ukončení šiel na jeden rok do noviciátu, kde 25. augusta 1904 zložil
prvé rehoľné sľuby.
O. Dominik sa už ako bohoslovec v seminári zapájal do aktivít, ktorých
cieľom bola práca na Balkáne a Východe. Túžil po takejto práci, ale ani
po kňazskej vysviacke 17. júla 1910, sa mu nenaskytala vhodná
príležitosť. Až v marci 1919 roku dostal list od o. Provinciála, v
ktorom čítal: "Nejdůstojnější P. Generál jmenoval Vás a P. Stanislava
Nekulu za misionáře v Haliči pro řeckokatolíky. Odjedete, jakmile
poměry dovolí. Blahoprěji Vám...". Túžba o. Dominika sa vyplnila, ale
na jej realizáciu musel ešte trocha počkať, lebo na Poľsko-ukrajinských
hraniciach zúrila vojna.
Dňa 7. októbra 1919 s požehnaním predstavených vycestovali do Ľvova cez
Krakov. Cesta nebola veľmi pohodlná, lebo vlak bol preplnený a otcovia
museli cestu z Krakova do Ľvova prestáť na plošine vagóna. Vo Ľvove ich
nikto nečakal, lebo poštové spojenie bolo nespoľahlivé. O to väčšie
bolo prekvapenie belgických otcov, že misionári z Prahy, o ktorých tak
prosili, boli už medzi nimi!
Sotva si trocha odpočinuli po namáhavej ceste, už sa dali usilovne do
práce. Učili sa predovšetkým ukrajinský a staroslovenský jazyk a tiež
liturgické rubriky. Pretože sa im veľmi darilo, mohli už o mesiac, 8.
novembra 1919, slúžiť prvú sv. Liturgiu. O. Dominik spomína na túto
skutočnosť takto: "Přiznávam se, že se mi vloudila do srdce jakási
tesknota, když jsem sloužil naposled latinskou mši sv. V latinském
obřadě jsem byl vychován, osm a pul roku sloužíval mši sv. latinským
obřadem a teď naposled! Ale pohled do budoucnosti zaplašil každou
tesknotu! Již zítra! A ten šťastný zítřek nadešel. Byl to svátek
velikomučedníka Dimitrije, Soluňana! (...) Děkoval jsem Pánu Bohu za
milost, že smím novozákonní Obět přinášeti jazykem slovanským a že smím
se obětovati sv. Unii".
S pokrokom v ukrajinčine sa otcom Trčkovi a Nekulovi rozširovalo i pole
pôsobnosti. Pomáhali pri apoštolských prácach, a to predovšetkým na
misiách. Po dvojročnom pobyte na Ukrajine prišla z Prahy nečakaná
výzva, že sa obaja otcovia majú vrátiť späť. P. Provinciál ich preložil
do novozaloženého kláštora v Stropkove, odkiaľ mali pôsobiť po celom
východnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Do Stropkova o.Trčka
pricestoval 21. decembra 1921. Hneď od začiatku bol ministrom domu a
zástupcom rektora. Darovaný kláštor a kostol však boli v dezolátnom
stave. Po Veľkej Noci v 1922 roku písal zo Stropkova o. Metod, dostal
to meno na Ukrajine, v liste sestre a švagrovi: "...na jak dlouho bude
mím bydlištěm, nevím, poněvadž si máme - my ruského obřadu hledat svuj
nový klášter. A hledat nový klášter, to značí ze ssutin udělat novou
budovu...". Obnovený kláštor bol posvätený 17. októbra 1922 a oprava
kostola trvala ešte dva mesiace.
Pomaly sa rozbiehali aj apoštolské práce. Prvé misie pre
gréckokatolíkov sa konali vo farnostiach v okolí Stropkova. Otcovia si
tým získali dôveru veriacich, ktorí potom každú nedeľu a sviatok
prichádzali v hojnom počte do kláštorného kostola v Stropkove. Dňa 12.
októbra 1923 otcovia usporiadali slávnosť pri príležitosti 300. výročia
mučeníckej smrti sv. Jozafáta. Bola to manifestácia katolíckej viery.
Zúčastnilo sa na nej okolo 3000 ľudí. Otcovia tiež horlivo šírili kult
Matky ustavičnej pomoci, hlavne počas misií a v Stropkove dokonca
zaviedli každoročný mariánsky odpust. Otcovia Trčka a Nekula zapálili
pre prácu vo východnom obrade aj iných spolubratov, a preto sa komunita
gréckokatolíkov od 1924 roku začala rozrastať. V tomto roku bol o.
Trčka vymenovaný za predstaveného v Stropkove a zostal ním až do 1930
roku. Hoci bol predstaveným kláštora, predsa len podľa možností chodil,
spolu s inými otcami, na misie po východnom Slovensku, Podkarpatskej
Rusi, ba dokonca aj do Juhoslávie.
Po výhodnej kúpe pozemku v Michalovciach sa hneď začalo so stavbou
nového, čisto greckokatolíckeho kláštora. Dňa 7. septembra 1931
posvätil kapitulárny vikár Mons. Alexander Stojka kaplnku v
novovybudovanom kláštore. Pri tejto príležitosti o. ihumen Trčka
povedal, že od tohto dňa chcú redemptoristi s najväčšou láskou slúžiť
každému v duchovných veciach a budú sa zo všetkých síl usilovať šíriť
Kráľovstvo Božie. O desať dní neskôr posvätil o. Schrejvers aj kláštor.
Týmto sa začala nová kapitola v dejinách redemptoristov i v živote o.
Trčku. Hoci bol menovaný za predstaveného, dlho úrad nezastával, lebo
zdravotný stav mu to nedovoľoval. Po zrieknutí sa úradu odišiel do
stropkovského kláštora, kde slúžil sv. Liturgie pre gréckokatolíkov až
do 1. októbra 1934. Tohto dňa sa totiž vrátil do Michaloviec a prijal
úrad ministra domu. V marci 1935 ho kongregácia pre východné církvi
vymenovala za apoštolského vizitátora sestier baziliánok v Prešove a
Užhorode. V júni 1936 prišli nové nominácie z Prahy. Predstaveným v
michalovskom kláštore sa stal znova o. Metod Trčka. Zostal ním až do
apríla 1942, keď bol ako predstavený menovaný o. Musil, ktorý pri
preberaní úradu poďakoval o. Metodovi za jeho neoceniteľnú službu.
O. Trčka bol na východnom Slovensku známy a veľmi obľúbený u
gréckokatolíckych kňazov i veriacich ako veľký misionár a horlivý
propagátor únie. Mal majestátnu postavu, ktorú ešte zvyšovala jeho
mohutná brada. Mal jemné, spoločenské vystupovanie. Preto nie div, že
po smrti užhorodského biskupa A. Stojku bol navrhovaný za jeho
nástupcu.
Druhá svetová vojna stále zúrila, ale v Michalovciach bola atmosféra
pokojná. V marci 1944 píše o. Metod v liste svojej neteri: "My se tu,
chvála Bohu, máme dobře, ani jsme dosud nepocítili mnoho z vojny ...".
Tento stav sa však zmenil koncom septembra, keď už bol veľký nátlak na
evakuáciu, lebo sa približoval front. O. Metod ako prefekt študentov
evakuoval spolu s nimi do Kolčovského Dlhého, kde sa však zdržali iba
do novembra, lebo museli odtiaľ evakuovať do Podolínca. Tam slávil aj
vianočné sviatky spolu s inými spolubratmi, ktorí evakuovali z
Michaloviec. Naspäť do Michaloviec sa vrátil 28. apríla 1945.
Od októbra 1945 bol o. Trčka opäť predstaveným v Michalovciach. Ako
uvádza vtedajší kronikár, pri príležitosti preberania úradu mal krátky
príhovor, v ktorom povzbudzoval spolubratov k rehoľnej dokonalosti, a
zakončil slovami: "Podaj Hospodi, aby sme ju dosiahli".
V tom čase vrcholilo úsilie otcov o vznik novej, samostatnej
gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov, ktoré sa zakončilo 21.
decembra 1945 zriadením v Ríme novej Viceprovincie de Michalovce.
Dekrét bol v Michalovciach promulgovaný 23. marca 1946 a prvým
protoihumenom sa stal o. Dominik Metod Trčka. Pri prijímaní úradu medzi
iným povedal: "...Kto je tá nová viceprovincia? To sme my tu prítomní.
Od nás záleží ako ju vybudujeme. Či na tvrdom základe alebo na mäkkom -
zlom základe...". Na koniec príhovoru oddal novú viceprovinciu pod
osobitnú ochranu Prečistej P. Márie.
V rokoch 1947-48 o. Trčka venoval hlavnú pozornosť výstavbe
stropkovského chrámu. Situácia, hlavne politická, sa stále zhoršovala.
K moci sa dostala komunistická strana. V cerkvi boli otcovia špehovaní
Štb-ákmi, a o. Metod ako predstavený bol neraz predvolávaný na úrady,
kde mu vyčítali, že dovoľuje zneužívať kazateľnicu proti vtedajšiemu
režimu. Dňa 19. júla 1948 dokonca príslušníci polície a Štb vtrhli do
kláštora a urobili domovú prehliadku, ale nič kompromitujúce nenašli.
Dňa 10. septembra 1949, ako to zapísal vtedajší sabinovský kronikár,
prichádza o. Trčka do Sabinova, aby sa tam dlhšie zdržal. Priniesol si
so sebou mnoho svojich vecí. Hoci musel na nátlak úradov odísť z
Michaloviec, predstaveným zostal aj naďalej. Takáto situácia trvala až
do Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, keď bol spolu so
spolubratmi internovaný do Podolínca.
Dlho však v Podolínci nebol, lebo ako protoihumena redemptoristov ho
častokrát vypočúvali a prevážali z miesta na miesto. Prešiel aj cez
leopoldovský mlyn a skončil v súdnej väznici Krajského Súdu v
Bratislave. Po vykonštruovaných obvineniach bol v apríli 1952 odsúdený
za špionáž a velezradu na 12 ročný trest.
Väzenský život bol veľmi ťažký a zvlášť pre ľudí v pokročilom veku. K
takýmto patril aj o. Metod. Zdravotný stav mu už nedovoľoval pracovať.
Často bol chorý, ale neznechucoval sa. Dňa 7. marca 1953 písal z
Mírovskej väznice sestre: "...Prosím nějaký citrón a hrozinky, zatím co
není jiné ovoce. Z pečiva: vánočku, sladkosti a dělá mi dobře pěčivo z
pšeničné čisté mouky na kvasnicích a vodě, bez tuku a soli, alespoň
občas...". Takto teda prosil o chlieb-pečivo a víno-hrozienka, aby
mohol tajne slúžiť sv. Liturgiu. V jari 1954 ochorel na urémiu a
previezli ho v bezvedomí do brnenskej nemocnice. Operovaný však nebol,
preto ho koncom marca previezli späť na Mírov.
Tak o. Metod, ako aj jeho neter sa pokúšali prosiť o amnestiu, ale
úrady boli stále proti. V jednom z rozhonutí z Krajského súdu v
Bratislave môžeme čítať: "Rozhodnutím Najvyššieho Súdu zo dňa 13. júla
1954 bola žiadosť o milosť pre Metoděje Dominika Trčku zamietnutá z
toho dôvodu, že výchovný účel trestu doteraz nebol dosiahnutý u
odsúdeného a trestný čin spáchaný odsúdeným je závažný. Proti
rozhodnutiu Najvyššieho súdu niet oprávneho prostriedku"...
Dňa 8. augusta 1957 mal o. Metod za sebou polovicu trestu. Pred
Vianocami bol predvolaný pred komisiu, ktorá zamietla jeho žiadosť z
augusta minulého roku o odpustenie druhej polovice trestu. Dotklo sa ho
hlavne to, že komisia rozhodla, že do roka nemôže svoju žiadosť
opakovať. V apríli 1958 ho previezli do Leopoldova. V júli písal
neteri: "...Chvála Bohu jsem zdráv a přešel jsem již do 73. roku! Jěště
mám sedět pět let. Dá Buh, že i to přežiji...". On vtedy ešte netušil,
že Vianoce roku 1958 sa mu stanú "osudné". V cele na kňazskom oddelení
bolo 18 kňazov, z toho asi päť starých a nemocných, ktorí nechodili do
práce. Medzi nich patril i o.Trčka. Pretože ho dozorca prichytil pri
spievaní vianočných kolied, čo bolo vtedy zakázané, dostal ako trest
tzv. samotku. Ako spomína o. Mastiliak, bol v samotke asi týždeň. Pri
jeho zdravotnom stave to bol naozaj ťažký trest. Strávil ho v zime, o
hlade, v miestnosti bez okna. Tam dostal vysoké horúčky a obojstranný
zápal pľúc. Dňa 23. marca 1959 v leopoldovskej väznici podľahol
následkom korekcie.
Ošetrovatelia odniesli jeho telo do márnice. Za dva alebo tri dni mal
pohreb, na ktorom nebol prítomný kňaz, ale len väzenský dozorca. Na
väzenskom cintoríne boli len dva rady upravených hrobov. Iné hroby to
boli len kopy zeminy porastené trávou. O. Trčka bol pochovaný v siedmom
hrobe v prvom rade. Jeho rodina chcela previezť jeho telesné
pozostatky, ale úrady im robili prekážky a nakoniec sa im to
nepodarilo. Až po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi v 1968 roku
mohli redemptoristi požiadať o prevoz telesných pozostatkov o. Trčku do
Michaloviec. Pohrebné obrady sa konali 17. októbra 1968, a hoci pohreb
nemohol byť patrične zorganizovaný, predsa sa prišlo mnoho veriacich a
kňazov rozlúčiť s týmto známym misionárom. Jeho telesné pozostatky
spočívajú v hrobke redemptoristov v Michalovciach.
|