Jezis ta miluje a polozil za Teba svoj vzacny zivot!

Prepodobný Serafim Sarovský

          Starec Serafim priťahoval ľudí každého pôvodu z najrozličnejších prostredí. Narodil sa roku 1759. V mladosti spolu so svojím bratom obchodoval po celom Rusku. V devätnástich rokoch vstúpil do Sarovského monastiera, kde žil 16 rokov v mníšskom spoločenstve a potom 20 rokov v úplnej samote a mlčanlivosti. Od roku 1815 začal prijímať pútnikov, ktorí k nemu chodili po radu, útechu a uzdravenie. Do nebeského kráľovstva prešiel 2. januára 1833 a o 70 rokov nato bol vyhlásený za svätého. Dnes je veľmi obľúbený nielen v celom pravoslávnom svete, ale aj na Západe, a to nielen medzi katolíkmi. Dôvodom tohto záujmu je jeho výnimočná osobnosť, jednoduchá a otvorená voči všetkým, ale nadovšetko plná Božieho Ducha. Jeho život je bytostným svedectvom o pôsobení Svätého Ducha, jeho daroch a premene človeka na Boží obraz (zbožštení), ktorú On spôsobuje. Dôvernosť vzťahu otca Serafima so Svätým Duchom vzbudzovala a stále vzbudzuje údiv. Najlepším príkladom je jeho rozhovor s mladíkom Motovilovom, ktorý hľadal cieľ života.

        Počet pútnikov v Sarove sa často približoval k dvom tisícom. Na ceste z Ažanu (východne od Moskvy), ktorá viedla do monastiera, panovala ustavičná premávka bohatých či obyčajných vozidiel, ako aj dedinských vozov. Mnohí putovali peši s palicou v ruke a s torbou na ramenách. Takýmto spôsobom zdolávali stovky kilometrov, putujúc celé týždne. Medzi nimi boli aj takí, ktorí - keďže sa nemohli vybrať do Svätej zeme - prisľúbili, že budú ustavične putovať na miesta posvätené Božou milosťou. V Sarove sa pútnici zastavovali v ubytovniach monastiera, v susedných hostincoch, v dedinských izbách; v lete častokrát nocovali pod holým nebom. Neraz museli čakať niekoľko dní, aby sa mohli dostať k "navštevovanému". Na úsvite, keď sa v Sarove rozliehal hlas zvonov, zástup sa ponáhľal na nádvorie monastiera a prelieval sa tam ako vlny oceánu. Do očí bila rôznorodnosť typov, oblekov, farieb. Každý sa snažil dostať čo najbližšie k pavlači, pri ktorej sa nachádzala cela bohabojného mnícha. Bolo známe, že každý deň mu prinášali sväté sviatosti a že po svätom prijímaní pretrvával dlhé hodiny v modlitbe; v stredy a piatky však nikoho neprijímal. Túžobne sa očakávalo jeho ukázanie sa na prahu domku a jeho privítanie:
        - Prichádzajte, prichádzajte, moje radosti! Kristus vstal z mŕtvych!
        Ochotne privolával nesmelých.
        - Poď moje dieťa - volal napríklad na nesmelú ženu, ktorá sa nemohla pretlačiť cez zástup. Alebo volal niekoho po mene hovoriac:
        - Mám ti niečo povedať...
        Keď ho prosili o radu vo veciach spojených s láskou k blížnemu, zvykol odpovedať:
        - Pridŕžajte sa poučenia Krista: bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne. Podľa tohoto budete súdení.

       Spovedajúc, starec si všímal predovšetkým to, aké miesto zaberá v srdci kajúcnika láska k Bohu a blížnemu. Okrem toho ho zaujímal celý človek, s jeho radosťami, ťažkosťami, útrapami. Môžeme povedať, že charakteristickou vlastnosťou jeho duchovnosti bol súcit s ľudskou bolesťou, hriechom; nad príležitostným hriechami sa pozastavoval veľmi málo. Jeho rady boli jednoduché, zrozumiteľné. Hovoril napríklad:
        - Počínaj si spravodlivo, dbaj o pokoj ducha a buď lahodný v rodinnom kruhu.
        Alebo:
        - Dávaj duchu, čo mu patrí, a telu toľko, koľko mu je treba, aby mohlo udržiavať ducha na ceste spásy.
        Hovoril aj takto:
        - V duchovnom živote netreba robiť veci nad svoje sily, ale držať sa zlatého stredu, pretože to je kráľovská cesta.